V oblasti stravy a zdravia funguje móda a trendy podobne ako všade inde. V každom období sa nájde niečo čo práve „frčí“ a na čom ulietava mnoho ľudí s cieľom zhodiť prebytočné kilogramy, či žiť zdravšie. Bohužiaľ väčšinou ide o klamstvá, polopravdy a zavádzanie prvej kategórie, len s jedným cieľom – pumpnúť dôverčivých ľudí ako sa len dá.
Vidieť to krásne napr. v oblasti chudnutia a pohybovej aktivity – pár rokov dozadu frčal aerobik, potom prišlo tae-bo, svojich 15 minút slávy mal spinning, nedávno to celé valcovala zumba a dnes bacuľky po novom hopkajú na trampolínach.
Trendy striedajú jeden druhý a bacuľky sú stále bacuľaté. Ono totiž na to aby efektívne zhodili kilá, treba vybudovať svalstvo a zrýchliť metabolizmus a nie oboje ničiť aerobnými aktivitami, ale o tom niekedy nabudúce.
Dnes sa sústredíme hlavne na stravu, v ktorej je tých trendov tiež celkom dosť a tiež sa to veľmi pekne hýbe v čase – od vegetariánstva pár dekád dozadu, cez jeho prísnejšie odnože ako vegánstvo, makrobiotickú stravu, či vitariánstvo (celkom populárne aj dnes), až po obľúbené paleo, či bezlepkovú stravu pre ľudí, ktorí s lepkom nemajú inak absolútne žiadny problém. Dobrú chuť.
1. Prekyslenie a zásaditá strava
Bezpochyby najväčší a nesmrteľný moderný mýtus o strave je ten o prekyslení, či zásaditej strave.
Je to kompletná zmeska pavedy, prekrútených informácií, neznalosti biológie, anatómie a biochémie, ktorá si neustále drží svoju celkom vysokú popularitu. A to aj napriek tomu, že bola a stále aj je opakovane vyvracaná.
Dôvody nekončiacej popularity sú tri hlavné:
A) Diéta založená na tejto teórii je v podstate vegánstvo, resp. vegetariánstvo, čo je aj napriek ich rizikám väčšinou zdravšie ako „klasická strava“ plná prehnane energetického jedla s veľmi nízkou nutričnou hodnotou (mnoho sacharidov a tukov na úkor bielkovín, vitamínov, minerálov, atď).
Pokiaľ sa niekto ládoval v junk-food štýle, tak prechod na podobnú stravu mu naozaj zdravotne polepší (až kým sa nezačnú prejavovať negatíva spomínanej vegánskej stravy). Následne stačí aby dotyčný nedokázal kriticky uvažovať a stáva sa z neho zarytý zástanca a hlásateľ tejto teórie.
B) Ľudia majú silnú vnútornú potrebu veriť v jednoduchý svet, odmietajú že je v skutočnosti zložitý a preto veľmi radi frčia na konšpiračných teóriách a alternatívnych prístupoch, ktoré im práve toto ponúkajú.
C) Šarlatáni potrebujú zarobiť. A robia to dobre.
Vzhľadom na body B a A, im stačí zobrať niečo čo tu už bolo a má aspoň nejaký efekt – hlavne z krátkodobého hľadiska (vegánstvo), okoreniť to konšpiráciami a dať tomu pečiatku jednoduchosti (čo vegánstvu svojim spôsobom chýba) a následne to dať do speňažiteľnej formy.
Práve preto je všade doslova záplava dokumentárnych filmov o tom ako zelenina a odkyslenie vraj lieči rakovinu, kníh, ktoré učia ako sa „odkysliť“, či webov, ktoré na tom tiež trhnú nejaký ten profit ak o tom píšu a samozrejme aj rôznych zázračných odkysľujúcich prípravkov (ako napr. tie Tepperweinove Royal zmesky), ktoré sú brutálne predražené a vo výsledku neúčinné (no kto si ich kúpi, väčšinou je zmagorený zásaditou propagandou natoľko, že okrem nich dodržiava aj prísnu diétu a teda efekt sa tam akože dostaví).
2. Hejtovanie pšenice a lepku
Neskutočne populárnym mýtom je v poslednej dobe aj vyhýbanie sa pšenici, resp. lepku. Jeho zástancovia všade hlásajú že práve pšenica je ten démon, ktorý nám škodí v strave najviac, pripisujú mu snáď všetky choroby od nádchy až po rakovinu a sú za tento svoj názor ochotní pobiť sa aj s celým svetom.
Veľmi radi sa vo svojich článkoch, knihách a iných materiáloch odvolávajú na vedecké štúdie a neznalému človeku sa preto zdá táto teória o to pravdivejšia. Popri tom to samozrejme celé okorenia ďalšími argumentami, prevažne len pekne logicky znejúcimi, no nedokázateľnými, alebo pri konfrontácii s dôkazmi rovno vyvrátenými.
Čo sa spomínaných štúdií týka, jedná sa hlavne o nepochopenie rozdielu medzi „zdravou populáciou“ a pacientmi s celiakiou, či syndrómom dráždivého čreva. Ak si totiž prezriete drvivú väčšinu materiálov, ktoré hejteri pšenice papagájujú vo vodách internetu, a preštudujete si poctivo zdroje, na ktoré sa odkazujú, zistíte, že takmer všetky sú realizované len na spomínaných dvoch skupinách „chorých ľudí“.
Výsledky z nich sa logicky nedajú vzťahovať na zdravého človeka, ktorému konzumácia pšenice a výrobkov z nej nespôsobuje žiadne problémy. To ale hejterom pšenice a lepku nevadí – robia to aj napriek tomu.
Podobnou logikou by sme však mohli bojovať proti čomukoľvek a tiež ospravedlňovať si čokoľvek. Máme napr. štúdie o tom, že diabetici si potrebujú pichať inzulín – vztiahnime si to na všetkých, lebo ich chorobný stav ignorujeme a vyjde nám z toho, že všetci by sme si mali pichať inzulín – čo je samozrejme totálna kravina.
Samozrejme pri testoch na alergie sa u bežnej populácie žiadna celiakia nezistí a syndróm dráždivého čreva tiež nemôže mať každý. Preto si pšeniční hejteri vymysleli špeciálny pojem „non-celiatic gluten intolerance“ (v preklade niečo ako ne-celiatická intolerancia lepku), čo má podľa nich obrovské množstvo populácie a ani o tom akože nevedia. Spravidla sa im vraj polepší až keď uveria antipšeničnej propagande a vyradia zo stravy lepok.
Hm, polepší? Vlastne aj áno. No až po tom čo uveria tomu, že im pšenica naozaj škodí.
Došlo to celé totiž dokonca až do takej úrovne, že ľudia veriaci tejto teórii si sami vo veľa prípadoch uženú nocebo efekt. Keď veria že im to škodí tak po konzumácii im to naozaj symptomaticky pohorší – je to opak placebo efektu, pri ktorom zase keď človek verí, že mu niečo pomôže, mu táto látka môže zmierniť negatívne symptómy, ktoré ho práve trápia. Dokonca o tom nedávno bola publikovaná aj celkom pekná štúdia.
3. Paleo
Celá antipšenicová propaganda sa v istej forme premieňa až do dnes už chronicky známeho „paleo“ hnutia. Okrem pšenice si jeho zástancovia berú na mušku aj všetko moderné (nie len v strave), v priamej úmere k tomu ako veľmi im šľahne pri ich snahe o simuláciu praveku.
Opakuje sa tu scenár podobný ako pri vyššie spomínanom prekyslení – vezme sa stará známa teória o ketogénnej diéte (strave založenej na tukoch a bielkovinách), ktorá má svoj efekt a vybuduje sa okolo toho pekne logicky znejúca teória s mnohými argumentami, ktoré ju majú akože podporiť v tom, že práve toto je tá pravá a jediná vhodná strava pre každého.
Že je väčšina tých arguemntov často mimo, neoveriteľná alebo vymyslená a bez akýchkoľvek reálnych dôkazov, je akosi vedľajšie – znie to celé pekne a logicky a to ľuďom väčšinou stačí.
Navyše znovu sa opakujú aj ďalšie body scenára s prekyslením – kto doteraz jedol junk food, prechodom na paleo vie naozaj zlepšiť svoj zdravotný stav. Vo veľkej miere aj preto, lebo zaradí do jedálnička okrem hrče mäsa aj hrču zeleniny, low-carb prístup mu pomôže účinne zhodiť kilá tuku, ktoré sa za roky nahromadili a tiež začne aktívne športovať (to je totiž jedno zo základných paleo odporúčaní), čo má tiež svoj pozitívny efekt.
Aký však bude mať z dlhodobého hľadiska vplyv podobnej diéty na ľudský organizmus dnešného človeka, je veľmi ťažké predvídať a vedecké dôkazy hovoriace v prospech low-carb prístupu tiež nie sú v tomto zatiaľ takmer žiadne.
Rozdiel oproti prekysleniu je len ten, že pri prekyslení už dávno vieme, že vegánska strava, ktorá je jeho základom, časom spôsobuje deficit niektorých nutrientov a z toho prameniace zdravotné ťažkosti, kdežto pri paleu zatiaľ netušíme či a z čim budú mať jeho vyznávači v budúcnosti najväčší problém (špekuluje sa hlavne o hormonálnej rovnováhe, vplyve dlhodobého low-carb na inzulín atď).
Podobný neoverený prístup k strave, vydávajúci sa za riešenie všetkých zdravotných ťažkostí (áno, vraj aj rakoviny) a zakladajúci sa nie na vede, ale v prvom rade na neoverených domnienkach, si vydobil zaslúžené miesto v našom rebríčku.
4. Vyhýbanie sa „éčkam“
Odbočíme od populárnych stravovacích smerov k niečomu jednoduchšiemu, čo mnoho ľudí praktizuje oveľa ľahšie a tiež sa to teší svojej popularite – „vyhýbanie sa éčkam“.
Podstatou je vyhýbať sa všetkému „umelému“, resp. tomu čo stvoril človek a nie je to len jednoduché jedlo. Výkričníkom sú pri tomto hlavne pridané látky, aditíva, označované známymi kódikmi E… . Jedná sa o látky, ktoré ovplvňujú vlastnosti potravinárskych výrobkov a ich použitie v nich je schválené príslušnou dozornou organizáciou.
Že je tento strach zo všetkých éčok a vyhýbanie sa výrobkom, ktoré ich obsahujú úplne iracionálny, sa môžeme logicky presvedčiť ak si skúsime napr. upiecť domáci jablkový koláč. V ingredianciách do neho štandardne ide:
- múka (E641,E642, E620, E920, E640, E460, E1400, E101, E375, atď),
- nejaké to vajce (E1105, E641,E642, E620, E920, E640, E460, atď),
- jablká (E306, E101, E300 ,E570 ,E296, atď),
- cukor,
- voda,
- a droždie (E408)
Kúpil by človek vyhýbajúci sa „Éčkam“ niečo také v obchode, keby to tam bolo celé takto rozpísané? Takmer určite nie.
Pointa je v tom, že sme obklopení „chémiou“. Všetko má svoje zloženie, všetko sa z niečoho skladá a čím zložitejšia vec, tým viac chemických látok.
Éčka sú len kódy na obale, ktoré podľa toho ako veľmi sa výrobca rozhodne rozpísať zloženie, vypovedajú o tom, čo sa v danom výrobku nachádza (aj to droždie by sa napr. dalo ešte rozložiť na jednotlivé vitamíny z B skupiny, aminokyseliny atď).
Bonusom je, že pre túto iracionálnu fóbiu z chémie a aditív je aj oficiálna diagnóza – chemofóbia. Myslite na to najbližšie keď budete v obchode rozmýšľať či niečo zavrhnúť kvôli tomu že to má „éčko“ a nebudete pri tom hľadieť na to čo sa presne pod tým konkrétnym kódikom skrýva.
5. kult domácich výrobkov
So strachom z éčok sa ruku v ruke vezie aj silná fixácia na „domáce výrobky“.
Je to zhruba v zmysle uvažovania – „tá chémia je pridávaná vo veľkovýrobe, tak musíme nájsť malovýrobu a tam to nebude“, rovnako ako aj v silno mediálne propagovanom trende BIO a organic výrobkov.
Panuje všeobecné presvedčenie, že to, čo sa pestuje a chová „po starom“ je preto zdravšie a lepšie.
Bodka. To ľuďom znova stačí.
Nezaujíma ich či ten malý farmár náhodou nenakydá na jeho „domácu zeleninu“ viac pesticídov, herbicídov a iných chuťoviek, lebo jeho nikto nekontroluje (na rozdiel od veľkovýroby).
Nezaujíma ich to, či jeho sliepky nežijú podobne ako tie vo veľkovýrobe – či majú viac miesta, či vôbec vidia denné svetlo alebo sú len zavreté v kuríne a ani to čím ich kŕmi, lebo jeho nikto nekontroluje (na rozdiel od veľkovýroby).
Nezaujíma ich to, či krava nežije celý život len vnútri v maštali a či ju nekŕmia aj zvyškami z kuchyne a či jej mlieko spracujú aspoň v trochu lepších hygienických podmienkach, lebo jeho nikto nekontroluje (na rozdiel od veľkovýroby).
Nezaujíma ich to, či sa prasa dokáže v chlieve aspoň otočiť, čo presne žerie v tých splaškoch čo mu farmár servíruje ani to, ako dlho umieralo ak sa náhodou „zle trafilo“ pri zabíjačke, lebo jeho nikto nekontroluje (na rozdiel od veľkovýroby).
Nezaujíma ich ani to, ako vyzerá gazdova udiareň – či tam nevzniká kruto nadlimitné množstvo karcionégénov, ktoré potom pekne krásne schrúmu v domácej klobáske či slaninke, lebo jeho nikto nekontroluje (na rozdiel od veľkovýroby).
Nezaujíma ich ani to, aké presne zloženie substrátu/pôdy má ten gazda na hriadkoch so zeleninou, zemiakmi, atď.
Nezaujíma ich ešte veľa iných vecí …
Čo ich ale zajíma je to, či to niekto označí ako „domáce“. Nálepka a image totiž predávajú – bez ohľadu na skutočnú kvalitu potravín. A kráľ s menom „domáce potraviny“, či „potraviny z dvora“ je veľmi podobný tomu frajerovi, na ktorého v rozprávke ukázal malý chlapec so slovami „veď je nahý“.